V mysli (vlastná tvorba)

08.09.2013 14:27

Kapitola 1.

Zase idem neskoro, ten prekliaty budík znova prestal zvoniť. Ani sa mu nedivím veď má pätnásť rokov (typujem že aj viac).

Rýchlo zbehnem po schodoch ktoré po každom kroku zavŕzgajú a vtom hrobovom tichu to musia počuť všetci na kilometre ďaleko. Keď konečne zbehnem dole na prízemie pozriem sa na hodinky.

„Do riti, môj nový rekord , to zas budú reči.“ mrmlem si popod nos  a ponáhľam sa do vedľajšej budovy ktorá slúži ako stredná škola pre nás upírov. Na každej strane má vežičky na ktorých je školská vlajka( je to oko, a v jeho strede sú prekrížené dva meče).V horách pravdaže v štáte Colorado, Twin Lakes.                                                                                                 Viem znie to možno strašidelne pri slove upír no my nie sme tí zlý. Teda existujú aj zlý vampíry no tí sa od nás veľmi líšia pretože zabíjajú bez mrknutia oka a nasledovne z vás vysajú všetku krv. Preto sa nekráľovský upíry učia bojovať aby so mnou  po  maturite mohli chrániť svojho zverenca teda niekoho z kráľovských. Ja som kráľovská tak ako boli aj moji rodičia, ale ja som sa predstavila ako nekráľovská, takže som nekráľovská. Ja patrím medzi  tých lepších možno najlepších v celej škole. No na mne  nezáleží  čo si osebe myslím hlavné je čo si o mne myslia učitelia . A v tom je problém nie som také slušné dievčatko ako si o mne myslia. Vyrušujem na hodinách, terorizuje mladších žiakov (vidíte použila som slušné slovo) a ohováram učiteľov, teda ako vidíte moja žiacka len žiari červeným perom. No ale snažím sa byť slušná aby keď od maturujem ku mne pridelili niekoho normálneho a nie tupca ktorí nevie viac ako sa špárať v nose a to mi verte v našej škole ich je viac ako treba a sú vážne nechutný.

Konečne dobehnem do triedy a som rada lebo vidím že učiteľ tu ešte nie je takže nedostanem zápis. Aj tak ich tam mám dosť veľa a ďalší by mi neprospel k môjmu koncoročnému hodnoteniu.

„ Slečna Johnsnová idete neskoro.“ ozval sa za mnou hlas nášho učiteľa Teórie obrany proti nepriateľom ktorý sa na mňa pozerá prižmúrenými a dosť nahnevanými očami.

„Vy sa nepoučíte však,“ spýtal sa s úsmevom „ no v tom prípad sa ja k vám budem chovať tak ako vy ku mne!“ už zvyšoval hlas a tvár začala chytať červený odtieň a to neznamenalo nič dobré . Ukázal prstom na chodbu ktorú ja veľmi dobre poznám pretože na konci  je riaditeľňa a ja som v nej  skoro každý týždeň. To som fakt tak zlá ?

„Pán učiteľ ale to nie je moja vina to ....“začala som sa vyhovárať no on ma prerušil: „Mne je jedno koho je to vina ale prišli ste neskoro a ďalej vám to trpieť nebudem.“

Jeho tvár už dostala farbu paradajky a v očiach mu priam sršali iskry. Asi už ma má vážne dosť.

„Do riaditeľne a tentoraz dúfam že dostanete poriadny trest lebo inak sa o to postarám ja a budete ľutovať že ste sa vôbec narodila slečna Johnsnová.“ kričal na mňa a ja som vedela že musím vypadnúť pretože by to ďalej nevydržal a ja  by som poznala  jeho ešte horšiu stránku a to by som nerada. Radšej som sa rozbehla mojou veľmi známou chodbou smerom k mojej milovanej riaditeľni a ešte lepšej riaditeľke Marrytotovej.

Zaklopala som na drevené dvere a po chvíli čakania som vstúpila. Vnútri sedela riaditeľka za svojím stolom a niečo ťukala (dosť nešikovne) do počítača.

„ Dobrí deň pani riaditeľka, ako sa máte,  to je nový účes, veľmi vám pristane. “povedala som až prehnane milo a predstierala že ten účes jej pasuje. Naozaj vyzerala ako stará ježibaba, jej šedivo hnedé vlasy trčali do všetkých strán a dlhý zakrivený nos na ktorom mala svoje okuliare gigantických rozmerov to bolo ešte lepšie. Nenápadne som k nej prešla a pozrela sa na obrazovku jej počítača čo som hneď zaľutovala. Booooože ona sa prihlásila na stránku „Hľadáte partnera, pomôžeme vám“ mimochodom táto stránka je pre 18 ročných a nie pre 100 ročných. Radšej som sa presunula späť, keby som bola jej počítač už by som sa radšej rozbila ako byť s tou starou kravou. No a nehovorte že to nemôže byť tak zlé, všade má zrkadlá a všetky sú puknuté. 

Zdvihla oči od počítača a celú si ma prezerala svojimi očami farby žaburiny: „Budem hádať  zas neskoro však ,nie sú vám vaše tresty dostatočné, kľudne mi to môžete povedať a nie vytáčať našich učiteľov.“ oznámila mi piskľavým hlasom a zas niečo začala ťukať do počítača.

„Takže keď ti nestačilo domáce väzenie budeme to musieť pritvrdiť, budeš obrábať pôdu okolo celej školy a kým neskončíš to čo budeš mať na ten deň nariedené ani sa odtiaľ nehneš ,takže ihneď ako ti skonči posledná hodina prídeš pred školu a tam sa ťa niekto ujme.“ dopovedala a podala mi papier s informáciami a na konci bolo napísané celý týždeň.

„Čože celý týždeň, robíte si srandu? To nemyslíte vážne a obrábať  pôdu ale no tak?“ čudovala som sa.

„ To my nemôžete urobiť.“

„Ale môžem, teraz choďte až nezmeškáte aj ďalšiu hodinu a snažte sa krotiť!“ stým sa zase otočila k počítaču a začala doň znova ťukať.

Prvú hodinu som našťastie nestihla no na druhú som musela ísť. Mali sme Bojové základy ktoré sa vždy konali v telocvični. Keďže ostatný študenti mali ešte hodinu a ja som nemala čo robiť prezliekla som sa do trička na ramienka a voľných nohavíc v ktorých zvyčajne cvičím a vošla som do telocvične. Na drevenej podlahe boli porozkladané žinenky na ktorých sme cvičili. V rohu ale bolo položene niečo čo tam väčšinou nebývalo. Viem že by som sa mala precvičiť kým ostatný neprídu no neodolala som a išla sa pozrieť bližšie. Swordy.(je to podobné meču len o pár centimetrov kratšie)

Konečne sa budem učiť bojovať so swordami. Od malička nás učili že najúčinnejšia a jediná zbraň ako zabiť vampíra je prepichnúť mu srdce swordom. Vampírom sa môžeš stať jedine násilím čiže výmenou krvi upír + vampír . Kebyže si ju vymení s človekom len by ho zabil a nič by sa nestalo. No pretože vampíry sa musia tiež kŕmiť a rozmnožovať útočia na našu rasu a preto sa musíme chrániť.

Pomaly som načiahla ruku a chcela som sa ho dotknúť...   

Cŕŕŕŕŕŕ.....

Striaslo ma . Bola som tak zahĺbená do seba že som si neuvedomila že zvoní.        

„Hej Jonsnová rozmýšľaš nado mnou?“ Spýtal sa ma Josh najväčší  „frajer“ z našej triedy. No ja si to nemyslím, podľa mňa je to veľké prasa ktoré sa ma dosť dlho a neúspešne snaží zbaliť.

„A vieš že si sa trafil?“ spýtala som sa s falošným úsmevom. „Rozmýšľam ako by si vyzeral keby si mal v srdci zapichnutý meč a ja by som bola tá ktorá ti ho tam vrazila a pozrela sa ako zomieraš krutou smrťou.!“ hovorím ešte stále s mrazivým úsmevom. Viem že by som mu hneť teraz mohla prikázať aby na mňa navždy zabudol a zabuchol sa do nejakej škraty no nechcem aby niekto zisti že mám moc a dosť veľkú aj keď je v nej jeden háčik . Veľmi ma vyčerpáva používať ju a tak to ani neskúšam .

„No jasné, chcel by som ťa vidieť.“ odpovedal so škodoradostným úsmevom.

„Chceš vyskúšam?“ opýtam sa lenže práve túto chvíľu si vybrali spolužiaci aby sa nahrnuli do telocvične a ako posledný išiel za nimi učiteľ Parks, ktorý povedal aby sme sa išli pozrieť na zoznam. Pretlačila som sa pomedzi spolužiakov k zoznamu ktorí bol vyvesený na stene a hľadala svoje meno.

Amber Johnsonová – Josh Mark

Čože to nie je možné ja s tým debilom nič spoločné mať nechcem. Nemôžem ho ani vidieť a nie aby som s ním cvičila a dotýkala sa ho každý deň.

„No vyzerá to tak ako by  osud chcel aby sme boli spolu.“ povie a šibalsky sa na mňa usmeje.   No to mu už nadobro preskočilo, ja a on spolu ani za svet. Ale prekonám sa a prídem na žinenku ktorú máme pridelenú a postavím sa oproti nemu.                                                                           „No ideme ...“  nedopovedal, a pozrel sa smerom za mňa. Do telocvične vošli traja upíri a ja som sa ani nemusela otočiť aby som poznala že do miestnosti vošli kráľovský.